Čím žijeme

Z mestskej knižnice Michalovce

Na besede s pracovníčkami mestskej Knižnice Gorazda Zvonického v Michalovciach sa naši starší žiaci jednoduchými aktivitami zoznámili s knihami, ktoré napísala známa slovenská autorka Elena Lacková. Táto známa slovenská spisovateľka v roku 1968 spoluzaložila Zväz Cigánov-Rómov, bola členkou Spolku slovenských spisovateľov a predsedníčkou Kultúrneho zväzu občanov rómskej národnosti na Slovensku. V roku 2001 sa stala prvou Rómkou, ktorá dostala štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy.^[2] Taktiež dostala pamätnú medailu prezidenta SR za celoživotné úsilie priblížiť hodnoty rómskeho národa majoritnej spoločnosti a za umelecké stvárnenie rómskeho holokaustu. 

Kto bol absolútnym víťazom známej spoločenskej hry?

Už názov spoločenskej hry nám veľa napovie. Preto sme sa rozhodli zorganizovať súťaž žiakov v tjto hre. Naším hlavným cieľom bolo podporiť u detí súťaživosť, rozvoj ich psychických schopností, ovládať emócie. Najdôležitejším aspektom pri akejkoľvek hre u detí je prijať prehru. Do súťaže sa zapojili ročníky 6 - 9.

Výsledky:

6. ročník - Elena Bogárová

7. ročník - Peter Milenky

8. ročník - Jesika Kapurová

9. ročník - Jana Hoľanová

Absolútnym víťazom školy sa stala žiačka 6. ročníka Elena Bogárová.

Učíme sa triediť odpad

Aj škola produkuje odpad a aj my malí sa učíme, ako triedením šetriťk prírodné zdroje a recyklovať veci, ktoré už nepotrebujeme.

Návrat do minulosti

Malí výmyselníci prešli časovou bránou. Neveríte? Jedného dňa otvorili brány školy a ocitli sa ďaleko ďaleko pred 21. storočím v časoch, keď ženy na hlavách nosili "chustky" a chlapi "kalapiky". Zvláštne, však? Ešte zvláštnejšie bolo, že na ceste ste nestretli ani jedno jediné auto, ale voz ťahaný koňmi a po kraji cesty, kde mimochodom neboli chodníky ani cyklocesty, pešo prechádzali ľudia s batohmi na chrbte z dediny do dediny. Chodiť vlakom bolo také drahé, že si to mohol dovoliť len málokto. Áno, život bol omnoho ťažší. Bez elektriny, bez obchodných centier a televízora. Ale ľudia vyžili aj bez toho. Vedeli si utkať látku a ušiť šaty, vedeli navariť, napiecť, zabaviť sa. Mať niekoho rád. Vážme si to, čo máme a snažme sa žiť tak, aby na nás ľudia po rokoch spomínali v dobrom tak ako my spomíname na ľudí, ktorí vybudovali náš svet.

.

Kto patrí do rodiny

Akosi sa zabúda, že aj starý dedko a stará babka boli kedysi mladí, ako my. Prežili svoj život všelijako a ich osud ich zmenil. Už sa tak často neusmievajú a ani dlho hrať sa s nami nevládzu. Ale majú múdrosť staroby, ktorá nám vie pomôcť, potešiť, zabaviť nás. My potrebujeme ich a oni potrebujú nás. Nezabúdajme na svojich predkov. Aj oni si nás navždy uchovanú vo svojom srdci.